Ivana Havranová v románe Nezabiješ pripomína príbeh dvoch sestier odvlečených do Osvienčimu

Nová kniha Nezabiješ od slovenskej spisovateľky Ivany Havranovej prináša silný príbeh dvoch židovských sestier, Joly a Margit, ktoré boli počas druhej svetovej vojny odvlečené do koncentračného tábora v Osvienčime. Román vychádza vo vydavateľstve Albatros Media Slovakia na značke Lindeni a je založený na skutočných udalostiach, ktoré autorke vyrozprávala jedna z hlavných postáv.

Kniha sa vracia do obdobia Slovenského štátu a pripomína, kam môže viesť nenávisť, strach a ponižovanie človeka pre jeho pôvod. Ivana Havranová cez príbeh dvoch dievčat ukazuje nielen krutosť holokaustu, ale aj silu sesterského puta, lásky a nádeje v prostredí, kde sa zdalo, že nič ľudské už nemôže prežiť.

Román Nezabiješ vychádza zo skutočného príbehu dvoch sestier

Román Nezabiješ rozpráva príbeh Joly a Margit, dvoch židovských sestier z malého slovenského mestečka. Ich rodina žije bežným životom, ktorý sa na prvý pohľad nelíši od života ostatných ľudí v okolí.

Otec vlastní krčmu s reštauráciou, matka vedie malý obchod s galantériou. Staršia sestra už pracuje ako účtovníčka v miestnej továrni, mladšia ešte chodí do školy.

Tento pokojný svet sa však začne rozpadať pod tlakom doby. Postavenie Židov sa mení, spoločnosť tvrdne a predsudky sa postupne premieňajú na otvorené nepriateľstvo.

Autorka sleduje udalosti najmä očami dievčat, ktoré nerozumejú, prečo musia opustiť svoj domov. Ich cesta do Osvienčimu v dobytčích vagónoch je šokom, ktorý ich navždy vytrhne z detstva, istoty aj bežného života.

Ivana Havranová zdôrazňuje, že príbeh nie je vymyslenou literárnou konštrukciou bez opory v realite. Základom knihy sú spomienky ženy, ktorá prežila udalosti, o ktorých sa v románe píše.

Príbeh o holokauste, ktorý má hovoriť aj k dnešku

Autorka pri knihe otvorene pomenúva dôvod, prečo sa k téme holokaustu vracia. Podľa nej nestačí minulosť iba pripomínať vo výročných prejavoch, ak sa v spoločnosti znovu objavujú prejavy nenávisti a ponižovania.

„Svet, v ktorom žijeme, akoby oživil nielen spomienky na fašizmus, oživil samotných fašistov. Preto si myslím, že ľudia príbehy, ktoré sa stali mnohým slovenským rodinám, musia poznať,“ hovorí Ivana Havranová.

Spisovateľka pripomína, že v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny zahynulo 70 000 slovenských spoluobčanov. Podľa jej slov zomreli len preto, že zavládla ideológia nenávisti a ponižovania.

Prečítajte si tiež

Ukradla jej meno aj život. Zrada čiernej labute skrýva oveľa viac než romantiku

Práve preto má kniha Nezabiješ výrazný spoločenský rozmer. Nie je iba historickým románom o minulosti, ale aj varovaním pred tým, čo sa môže stať, keď sa z človeka v očiach spoločnosti stane menejcenný nepriateľ.

V texte sa objavuje aj obraz malého slovenského mestečka pred deportáciami. Havranová ukazuje atmosféru obdobia, postoje ľudí k Židom a postupné odcudzovanie, ktoré predchádzalo samotnému odvliekaniu do táborov.

Osvienčim ako miesto strachu, bolesti aj nečakanej nádeje

Po príchode do Osvienčimu čaká sestry realita, na ktorú ich nikto nemohol pripraviť. Život v koncentračnom tábore je plný hladu, strachu, ponižovania, fyzického aj psychického týrania.

Román sa pýta, ako sa dá v takýchto podmienkach prežiť. Nie iba biologicky, ale aj vnútorne, keď človek každý deň prichádza o dôstojnosť, istotu a často aj o blízkych.

Ivana Havranová priznáva, že písanie o tejto téme je mimoriadne náročné. Hoci má za sebou množstvo kníh a autorských skúseností, príbeh sestier z Osvienčimu ju zasiahol osobitne silno.

„Román Nezabiješ je mimoriadne emočný a dni, ktoré v Osvienčime prežívali moje hlavné predstaviteľky, boli takmer nežiteľné. Tvrdosť osudu ich zasiahla bez varovania a s mnohými bolesťami,“ hovorí autorka.

Kniha však podľa nej nie je iba sledom utrpenia. Aj v prostredí koncentračného tábora sa objavujú malé romantické epizódy, ktoré pôsobia o to vzácnejšie, že vznikajú v takmer nepredstaviteľných podmienkach.

Havranová tým pripomína, že láska a blízkosť nemusia zmiznúť ani tam, kde zlyhá všetko ostatné. Práve tieto okamihy môžu čitateľovi priniesť nádych nádeje v príbehu, ktorý je inak bolestivý a krutý.

Ivana Havranová napísala ďalší silný román zo života

Ivana Havranová patrí medzi výrazné slovenské autorky, ktoré dlhodobo čerpajú z reálnych ľudských príbehov. Na konte má 53 románov, poviedkových kníh a kníh rozhovorov.

Prečítajte si tiež

Prázdniny bez mobilu zmenia Šimonovi život. Nová slovenská kniha vracia deti do prírody

Vyštudovala žurnalistiku, napísala približne 400 televíznych scenárov a publikuje v rôznych médiách aj na sociálnych sieťach. Jej tvorba často vychádza zo stretnutí s ľuďmi, ktorých osudy prenáša do literárnej podoby.

Aj pri knihe Nezabiješ hovorí o tom, že si príbeh v istom zmysle vzala od života. Práve preto na ňu pôsobil tak intenzívne a nebolo možné pristupovať k nemu iba ako k literárnej téme.

Autorka priznáva, že príbehy z obdobia holokaustu sa v nej usádzajú veľmi hlboko. „Ak mám ťažký deň, ak mám množstvo stresov, noc mi ešte vo sne naloží a príbeh sa mi celý zopakuje,“ opisuje.

Táto osobná zaangažovanosť je pri podobných témach dôležitá. Čitateľ potrebuje cítiť, že nejde o efektné využitie tragickej histórie, ale o snahu zachovať pamäť konkrétnych ľudí a konkrétnych rodín.

Prečo má kniha Nezabiješ miesto aj medzi dnešnými čitateľmi

Nezabiješ je román o holokauste, ale zároveň aj príbeh o tom, ako rýchlo sa môže bežný život zmeniť na boj o prežitie. Jola a Margit nie sú vzdialené historické postavy, ale mladé dievčatá, ktoré mali svoj domov, rodinu, plány a sny.

Práve táto blízkosť robí podobné knihy dôležitými. Dejiny sa čitateľovi neukazujú cez veľké dátumy a politické vyhlásenia, ale cez konkrétnych ľudí, ktorým bolo zobraté takmer všetko.

Román môže osloviť čitateľov, ktorí vyhľadávajú knihy podľa skutočných udalostí, silné ženské príbehy aj literatúru o druhej svetovej vojne. Zároveň má potenciál zaujať tých, ktorí chcú lepšie porozumieť tomu, ako sa veľké dejiny dotýkali slovenských rodín.

Ivana Havranová svojou knihou pripomína, že spomínať nestačí iba formálne. Príbehy obetí a preživších majú zmysel vtedy, keď dokážu prebudiť citlivosť voči nenávisti, ktorá sa môže do spoločnosti vracať nenápadne, no o to nebezpečnejšie.

Kniha Nezabiješ tak prináša bolestivý, no potrebný príbeh. Hovorí o utrpení, ktoré nemožno zľahčovať, ale aj o ľudskej blízkosti, ktorá sa dokáže objaviť aj tam, kde by ju človek už nečakal.