Pri rodinnej fotografii sa často zachová dátum, no stratí sa príbeh: kto návštevu zorganizoval, prečo sa všetci smejú a čo sa stalo po odfotení. Spomienková kniha môže tieto detaily uchovať. Začnite jednou fotkou a jedným rozhovorom, nemusíte hneď spracovať celý rodinný archív.

Vyberte malý prvý celok

Na prvý pokus si vezmite päť až desať fotografií z jedného výletu, domu alebo obdobia. Rozložte ich pred človeka, ktorý si ho pamätá. Dohodnite sa, či budete písať poznámky alebo si s jeho súhlasom nahrajete rozhovor. Voľné rozprávanie sa neskôr ľahšie dopĺňa otázkami než formulár s dvadsiatimi prázdnymi kolónkami.

Sedem otázok, ktoré privedú k príbehu

  1. Kto je na fotografii a ako sa v rodine volal? Zapíšte aj prezývku a príbuzenský vzťah.
  2. Kde sme boli? Nestačí „u babky“, doplňte obec, ulicu alebo opis domu.
  3. Čo sa v ten deň dialo? Bola to oslava, obyčajná nedeľa alebo nečakaná návšteva?
  4. Kto fotografoval a kto na obrázku chýba?
  5. Čo na fotografii nevidno, ale pamätáš si to?
  6. Čo sa vtedy u nás jedlo, počúvalo alebo hovorilo?
  7. Ktorú vetu by si k tejto fotografii napísal ty?

Ako môže vyzerať hotová dvojstrana

Ukážka zápisu: „Letná návšteva u starej mamy v Trenčíne, približne 1995. Zľava mama Eva, jej brat Peter a stará mama Mária. Peter spomína, že sme čakali na tetu, ktorá priniesla marhuľový koláč. Presný rok nepoznáme; odhad vychádza z veku detí na ďalšej fotke.“

Vedľa fotografie uveďte krátky popis a pod ním rozprávanie. Na okraj si poznačte, kto spomienku poskytol a kedy. Tak sa neskôr dá odlíšiť údaj z dokladu od rodinného odhadu. Ak sa dvaja príbuzní nezhodnú, môžete uviesť obe spomienky s menami namiesto vymýšľania jednej istoty.

Čo priložiť a ako knihu dokončiť

Pridať môžete kópiu pohľadnice, recept s poznámkou, kto ho používal, alebo mapku cesty do starého domu. Originály si odložte osobitne a do pracovnej knihy vkladajte kópie. Na konci nechajte pár prázdnych strán na doplnenie ďalších príbehov.

Pred rozdávaním rodine nechajte žijúcich rozprávačov prečítať ich časti a dohodnite sa na fotografiách aj osobných informáciách. K spomienke na človeka, ktorý už nežije, sa môžu hodiť vlastné spomienkové odkazy. Najcennejší však zostane detail, ktorý pozná práve vaša rodina.

Zdroj: Redakcia