V posledných rokoch možno na slovenskom knižnom trhu pozorovať výrazný nárast titulov, ktoré sa venujú obdobiu druhej svetovej vojny a existencii Slovenského štátu. Literatúra faktu aj umelecký dokument sa snažia pomenovať udalosti, ktoré formovali osudy jednotlivcov aj celých regiónov a ktoré dodnes rezonujú v spoločenskej pamäti. Záujem čitateľov o tieto témy nie je náhodný, pretože ide o obdobie plné morálnych dilem, strachu, propagandy a nenápadných osobných tragédií, ktoré sa odohrávali mimo veľkých dejinných naratívov.
Dôležitú úlohu v tomto procese zohrávajú aj regionálne príbehy, ktoré dokážu veľké dejiny priblížiť cez konkrétne ľudské osudy. Práve takýto pohľad ponúka román Deti vojny povojny: Vierka z vydavateľstva Dajama, ktorý sa odohráva v prostredí Kysúc a mesta Čadca. Ide o umelecký dokument, ktorý čitateľa sprevádza každodenným životom počas vojny a povojnových rokov a zároveň slúži ako autentický sprievodca dobovými reáliami.
O knihe, jej historickom pozadí aj samotnom autorovi sa venuje najnovšie číslo časopisu Krásy Slovenska 1 až 2 2026, ktorý patrí medzi najdlhšie vychádzajúce slovenské časopisy. Okrem tipov na výlety, túry a poznávanie krajiny prináša aj hlbšie pohľady do slovenskej histórie a kultúrnej pamäti, čím potvrdzuje svoje výnimočné miesto v mediálnom priestore.
Kysuce ako chudobný región na okraji záujmu
Ako pripomína autor článku Daniel Kollár, región Kysúc patril v prvej polovici 20. storočia medzi hospodársky najmenej rozvinuté oblasti vtedajšieho Slovenska. Priemyselné možnosti boli obmedzené a jediný významnejší podnik, textilka v Čadci, skrachoval už v roku 1921 v dôsledku hospodárskej krízy a silnej konkurencie. Dominantným odvetvím sa tak stalo piliarstvo a drevárstvo, ktoré poskytovali aspoň základné pracovné príležitosti.
Ani poloha na Košicko bohumínskej železnici, ktorá bola najvýznamnejšou západno východnou traťou v Československu, nepriniesla regiónu výraznejší rozvoj. Napriek tomu práve práca na železnici a v lesoch zabezpečovala obživu mnohým miestnym rodinám. Život bol síce skromný a často poznačený biedou, no vytváral pevné sociálne väzby medzi obyvateľmi.
Zaujímavým momentom je aj súžitie slovenského a početného židovského obyvateľstva, ktoré bolo v tomto období prevažne pokojné a bez výraznejších konfliktov. Až vznik Slovenského štátu a udalosti druhej svetovej vojny dramaticky zmenili dovtedajšie vzťahy a zasiahli do života celého regiónu, ktorý sa dovtedy nachádzal skôr na okraji veľkých dejín.
Román Deti vojny povojny zasadený do Čadce
Autor románu Tomáš Galierik situoval dej knihy do svojho rodného mesta Čadca, ktoré v tom čase ešte nemalo charakter plnohodnotného mesta. Ako sám píše v úvode románu, išlo skôr o veľkú dedinu, kde sa všetci navzájom poznali a kde mali svoje miesto remeselníci, obchodníci aj roľníci. Kopcovitá krajina s rozdrobenými poľami a rozsiahlymi lesmi formovala každodenný rytmus života.
Drevo zohrávalo v okolí Čadce kľúčovú úlohu a jeho spracovanie a preprava zabezpečovali prácu počas celého roka. Lesné železničky z oblastí ako Bystrica či Vychylovka smerovali do Oščadnice, kde sa drevo nakladalo na hlavnú trať. Autor tak prirodzene vťahuje čitateľa do prostredia, ktoré bolo síce chudobné, ale pulzovalo životom a prácou.
Významným symbolom románu sa stáva práve železničná stanica v Čadci, ktorá je dejiskom kľúčových epizód. Od roku 1942 tadiaľto prechádzali transporty Židov do okupovaného Poľska a miesto každodennej práce sa premenilo na priestor tichého svedectva tragických udalostí, ktoré navždy zmenili tvár mesta.
Židovská komunita a tragické zlomy vojny
V Čadci kedysi pôsobila činorodá židovská komunita, ktorá mala významné postavenie v ekonomickom aj spoločenskom živote mesta. Práve jej osudy tvoria dôležitú súčasť románu, ktorý realisticky zachytáva, ako sa postupne menila atmosféra v meste pod vplyvom propagandy a represívnych opatrení.
Autor cielene pracuje s reálnymi historickými kulisami, archívnymi prameňmi a spomienkami pamätníkov. Na ich pozadí sa odohráva silná dráma dospievania v čase, keď bolo nebezpečné vysloviť vlastný názor a keď strach prenikal nielen do verejného priestoru, ale aj do rodinných vzťahov. Čitateľ tak sleduje vnútorný boj postáv, ktoré sa snažia pochopiť, čo je správne a komu možno veriť.
Román presvedčivo ukazuje, že propaganda a nenávisť nedokážu zničiť len spoločnosť ako celok, ale zasahujú aj do najintímnejších vzťahov. Práve v tom spočíva jeho sila a nadčasovosť, pretože podobné mechanizmy možno pozorovať aj v súčasnom svete.
Príbeh priateľstva ako univerzálne posolstvo
Kniha Deti vojny povojny: Vierka rozpráva príbeh dvoch dievčat, Vierky a Kitty, ktorých spája hlboké priateľstvo napriek rozdielnemu pôvodu. Vierka vyrastá v kresťanskom prostredí, zatiaľ čo Kitty pochádza zo židovskej rodiny. Ich osobné osudy sa prelínajú s reálnymi udalosťami, ako sú deportácie Židov, arizácia majetku a povojnové vyrovnávanie sa s minulosťou.
Hoci ide o fiktívny príbeh, román je mozaikou skutočných udalostí, postáv a rodinných osudov z Kysúc aj ďalších častí Slovenska. Autor sa pri písaní inšpiroval aj autentickými denníkmi, ktoré sa dnes nachádzajú v Múzeu holokaustu vo Washingtone, čo dodáva textu ďalšiu vrstvu historickej hodnovernosti.
Kniha má výrazný presah do súčasnosti a slúži ako varovanie pred tým, ako ľahko môžu ľudia podľahnúť ideológiám a manipulácii. Pripomína, že história nie je vzdialeným príbehom, ale živou skúsenosťou, z ktorej sa možno a treba učiť.
Prečo je dôležité tieto príbehy čítať dnes
Román Deti vojny povojny: Vierka nie je len knihou o minulosti, ale aj výzvou k zamysleniu sa nad hodnotami, ktoré formujú spoločnosť. Ukazuje, že ani po skončení vojny neprichádza automaticky mier a že dôsledky nenávisti a strachu pretrvávajú dlho po utíchnutí zbraní.
Pre čitateľov, ktorí hľadajú hlbšie porozumenie slovenským dejinám a chcú sa pozrieť na druhú svetovú vojnu očami obyčajných ľudí, ide o mimoriadne silné čítanie. Viac o knihe, denníkoch Kitty aj ďalších historických súvislostiach ponúka časopis Krásy Slovenska, ktorý dlhodobo prepája poznávanie krajiny s poznávaním jej pamäti a príbehov.
