Zdvihnutý palec môže niekoho uraziť, prepitné nemusí byť vždy vítané a obyčajná fotografia z dovolenky sa môže skončiť pokutou. To, čo považujeme za úplne prirodzené správanie, môže mať v inej krajine celkom odlišný význam. Nová kniha Nebehajte nahí po Švajčiarsku od cestovateľa a spisovateľa Patricka Kinsellu ukazuje, ako ľahko sa môže turista dostať do nepríjemnej situácie.

Publikácia s podtitulom 101 tipov, ako si neurobiť v cudzine hanbu vyšla v slovenskom preklade Barbory Andrezálovej vo vydavateľstve Ikar. Na 144 stranách ponúka praktické rady, zaujímavosti a príklady kultúrnych rozdielov, ktoré môžu prekvapiť aj skúsených cestovateľov.

Autor pritom vychádza aj z vlastných zážitkov. Za viac ako tridsať rokov precestoval množstvo krajín od Moldavska cez Malajziu až po Malawi a sám priznáva, že nejedno nedorozumenie zažil na vlastnej koži.

Zdvihnutý palec nemusí vždy znamenať, že je všetko v poriadku

Jedným z príkladov, ktorým sa Patrick Kinsella venuje, sú gestá. Tie často používame automaticky, bez toho, aby sme premýšľali, či im ľudia v zahraničí rozumejú rovnako ako my.

Typickým príkladom je zdvihnutý palec. Na Slovensku ním vyjadrujeme súhlas, spokojnosť alebo pochvalu. V niektorých kultúrnych prostrediach však môže mať aj urážlivý význam.

Kniha upozorňuje napríklad na odlišné interpretácie tohto gesta v Iráne, Grécku či niektorých oblastiach Afriky. Význam pritom závisí aj od konkrétnej situácie, preto nemožno predpokladať, že všetci obyvatelia danej krajiny budú reagovať rovnako.

Podobné nedorozumenia môže vyvolať aj privolávanie človeka pohybom ukazováka. V niektorých ázijských kultúrach sa takéto gesto spája skôr s privolávaním zvierat, a preto môže pôsobiť neúctivo.

Práve takéto drobnosti ukazujú, prečo pri cestovaní nestačí poznať iba základné frázy v miestnom jazyku. Dôležité je aj to, ako komunikujeme bez slov.

Prepitné v Japonsku môže vyvolať rozpaky. Inde sa s ním automaticky počíta

Samostatnou témou knihy je etiketa v reštauráciách, kde sa kultúrne rozdiely prejavujú mimoriadne výrazne.

V Spojených štátoch je prepitné bežnou súčasťou návštevy reštaurácie. Kinsella uvádza ako orientačnú sumu približne 15 až 20 percent z účtu. Pre mnohých amerických pracovníkov v gastronómii totiž predstavuje dôležitú časť príjmu.

V Japonsku a Južnej Kórei je situácia odlišná. Prepitné tam spravidla nie je súčasťou bežných zvyklostí a jeho ponúknutie môže personál dostať do rozpakov. Služba sa chápe ako súčasť ceny, ktorú zákazník zaplatil.

Rozdiely existujú aj pri samotnom platení účtu. V Holandsku je delenie výdavkov medzi jednotlivých hostí prirodzené, zatiaľ čo vo Francúzsku môže pri niektorých spoločenských príležitostiach pôsobiť nevhodne, ak každý trvá na platení presne svojej časti.

V Thajsku sa podľa knihy možno stretnúť aj so situáciami, keď účet za spoločné stolovanie zaplatí najmajetnejší človek pri stole.

Nejde pritom o pravidlá, ktoré by bez výnimky platili pre každého obyvateľa danej krajiny. Skôr o zvyklosti, pri ktorých môže neznalosť miestneho prostredia viesť k zbytočnému nedorozumeniu.

Jedlo vo vlaku a ovocie, ktoré nesmiete priniesť do dopravného prostriedku

Cestovateľské prekvapenia sa nekončia v reštauráciách. Aj verejná doprava má svoje pravidlá, ktoré sa medzi krajinami výrazne líšia.

V Japonsku sa napríklad jedenie v mestských vlakoch a počas kratších jázd často nepovažuje za vhodné. Pri diaľkových spojoch je však konzumácia jedla úplne bežná. V Hongkongu platia na niektorých druhoch dopravy priamo zákazy jedenia a pitia.

Osobitnou kapitolou je durian, tropické ovocie známe mimoriadne intenzívnym zápachom. Hoci ide v juhovýchodnej Ázii o obľúbenú pochúťku, jeho prenášanie býva v niektorých dopravných prostriedkoch zakázané alebo obmedzené.

Takéto pravidlá sa objavujú napríklad v Singapure, Malajzii či Thajsku. Dôvodom je predovšetkým charakteristická vôňa, ktorá môže ostatným cestujúcim prekážať.

Úplne iný zážitok môže priniesť cesta vlakom v Indii. Kinsella opisuje, že počas dlhých presunov sa cestujúci často delia o jedlo a ponúknutie občerstvenia neznámemu spolucestujúcemu môže byť prejavom pohostinnosti.

Rovnaká činnosť tak môže byť niekde nevhodná, zatiaľ čo inde tvorí prirodzenú súčasť spoločenského kontaktu.

Selfie môže byť problém a nahá turistika vo Švajčiarsku má svoje hranice

Kniha Nebehajte nahí po Švajčiarsku sa nevyhýba ani modernej turistike a správaniu, ktoré súvisí so sociálnymi sieťami.

Obľúbené dovolenkové fotografie totiž niekedy spôsobujú problémy nielen miestnym obyvateľom, ale aj ostatným návštevníkom. Turisti sa zastavujú na úzkych chodníkoch, blokujú priechody alebo vytvárajú tlačenice na vyhliadkach.

Známym príkladom je talianske Portofino, kde v roku 2023 zaviedli na vybraných miestach zóny so zákazom zdržiavania sa. Opatrenie malo zabrániť tomu, aby skupiny turistov pri fotografovaní prekážali v pohybe ostatným. Za porušenie vtedy hrozili pokuty.

Zaujímavý príbeh sa skrýva aj za samotným názvom knihy. Vo Švajčiarsku sa v minulosti riešili prípady ľudí, ktorí sa vydávali na horskú turistiku bez oblečenia.

Najmä v kantóne Appenzell Innerrhoden vyvolalo takéto správanie kontroverzie a v roku 2009 tam schválili zákaz nahej turistiky na verejnosti. Nejde však o plošný zákaz platný pre celé Švajčiarsko.

Práve tieto nezvyčajné pravidlá a skutočné prípady poskytli autorovi materiál na publikáciu, ktorá kombinuje cestovateľské rady s humorom.

Patrick Kinsella svojou knihou nechce vytvárať dojem, že cestovanie je plné zákazov a nebezpečenstiev. Skôr pripomína, že aj dobre mienené správanie môže niekedy vyvolať úplne inú reakciu, než akú očakávame.

Pre ľudí, ktorí radi spoznávajú nové krajiny, môže byť preto užitočné pripraviť sa nielen na miestne pamiatky, dopravu či počasie, ale aj na zvyky obyvateľov. Niekedy totiž stačí poznať jedinú drobnosť, aby sa z nepríjemnej situácie stal príjemný cestovateľský zážitok.

Zdroj: Milan Buno