V jedálni hrali gitary a harmonika, hostia sa bavili a za oknami ležal sneh. Keď sa však Jozef Pupák dozvedel, že na chate pod Ďumbierom sedia Dominik Tatarka a Hana Ponická, pohodový večer dostal celkom inú príchuť. V roku 1977 mohlo aj obyčajné posedenie so spisovateľmi, ktorí stáli proti režimu, priniesť existenčné problémy.
Na túto návštevu spomína bývalý chatár Jozef Pupák v časopise Krásy Slovenska. Jeho rozprávanie nás vracia do čias, keď sa dnešná Chata generála Milana Rastislava Štefánika volala Chata hrdinov SNP. V zasnežených Nízkych Tatrách sa vtedy odohral príbeh, v ktorom sa priateľské prijatie hostí stretlo so strachom z následkov.
Po návrate z Prahy ho čakal neobyčajný večer
Podľa Pupákovej spomienky sa stretnutie odohralo koncom novembra alebo začiatkom decembra 1977. Chatár sa práve vracal z návštevy Prahy. Pozýval ho tam Václav Cibuľa, spisovateľ a prekladateľ, ktorého láska k Tatrám privádzala aj na slovenské horské chaty.
Z Podbrezovej sa Pupák služobným terénnym autom dostal na Trangošku a odtiaľ pokračoval pešo. Počas jeho neprítomnosti napadlo veľa snehu. Keď napokon vošiel do chaty, namiesto pokojného večera našiel živú spoločnosť pri hudbe.
Jeho kolega Ľuboslav Hudec, prezývaný Fajka, sa medzi hosťami cítil uvoľnene. Prichádzajúceho chatára privítal slovami „Toto je náš chatár Jožko!“ a začal mu predstavovať prítomných.
Dve mená, po ktorých sa začal báť o prácu
Keď si Pupák podal ruku s Dominikom Tatarkom a Hanou Ponickou, prekvapenie vystriedali obavy. Uvedomoval si politickú atmosféru aj postavenie spisovateľov, ktorí sa nepodriadili požiadavkám režimu. Kolegu si preto zavolal bokom do kuchyne.
Fajka ho ponúkol čajom s rumom. Pupák však myslel na to, že by obaja mohli prísť o zamestnanie a spolu s ním aj o bývanie. Stretnutie s hosťami nevnímal ako problém pohostinnosti, ale ako niečo, čo im nadriadení môžu politicky spočítať.
Dobový tlak na Ponickú nebol iba pocitom návštevníkov chaty. Ústav pamäti národa pripomína jej vylúčenie zo Zväzu slovenských spisovateľov v roku 1977. Pupákovo zľaknutie tak patrí do atmosféry konkrétnej doby.
Predvolanie aj s knihou ubytovaných
O niekoľko dní podľa jeho rozprávania zazvonil telefón. Riaditeľ z Liptovského Mikuláša žiadal, aby obaja chatári prišli na riaditeľstvo. Mali priniesť knihu ubytovaných hostí aj občianske preukazy. Z rozhovoru vyplynulo, že im hrozí výpoveď.
Pupák sa pokúšal namietať, že chatu nemôžu obaja opustiť. Pripomínal tiež zlé lavínové podmienky a nebezpečenstvo zostupu do údolia. Napokon sa však museli vybrať do Liptovského Mikuláša.
Rozuzlenie priniesol Fajkov vecný argument: ako údržbár nebol školeným príslušníkom Verejnej bezpečnosti, ktorý by mal rozpoznávať hostí podľa ich politického postavenia. Pupák vo svojej spomienke pripisuje práve kolegovej pohotovosti zásluhu na tom, že obaja o prácu neprišli.
Hory si pamätajú aj takéto návštevy
Pri pohľade na zasnežený Ďumbier si človek ľahko predstaví výstup, teplý čaj a večer v jedálni. Pupákov príbeh k tejto známej horskej kulise pridáva skúsenosť chatárov, ktorí museli premýšľať aj nad tým, koho smú bez následkov privítať.
Celé rozprávanie nájdete v dvojčísle 11–12/2026 časopisu Krásy Slovenska. Viac o časopise a možnostiach jeho odberu nájdete na stránke Krásy Slovenska.
Zdroj: Krásy Slovenska, spomienky Jozefa Pupáka
