iodor Michajlovič Dostojevskij nepotrebuje rozsiahly román, aby rozobral človeka do poslednej neistoty. V zbierke Biele noci a iné poviedky mu stačia nenápadné postavy a zdanlivo obyčajné situácie. Pod ich povrchom však nachádza samotu, strach, márnivosť, posadnutosť peniazmi aj sny, ktoré sa bolestivo rozchádzajú s realitou.

Najznámejším textom zbierky sú Biele noci. Ich hlavným hrdinom je mladý muž bez mena, osamelý rojko, ktorý žije viac vo vlastných predstavách než v skutočných vzťahoch.

Túla sa Petrohradom, pozná jeho ulice aj zákutia, no ľudí akoby v skutočnosti nepoznal. Je zvláštny, uzavretý a svet okolo seba si často nahrádza svetom, ktorý si vytvoril vo vlastnej hlave.

A práve preto funguje jeho príbeh aj po viac ako storočí.

Biele noci sú príbehom o láske, ale ešte viac o snoch a realite

Počas jednej z nočných prechádzok stretne rojko pri kanáli plačúcu Nastenku. Ich náhodné stretnutie sa zmení na štyri noci rozhovorov, spomienok, nádejí a postupne aj citov.

Pre človeka, ktorý dovtedy žil najmä vo svojich predstavách, je Nastenka niečím úplne novým. Zrazu má vedľa seba skutočného človeka, ktorý ho počúva a ktorému môže rozprávať o svojom živote.

Lenže Nastenka má vlastný príbeh. A v ňom je ešte jeden muž.

Dostojevskij tak z jednoduchej romantickej situácie vytvára oveľa zaujímavejšiu otázku: čo sa stane, keď sa naše predstavy o šťastí stretnú so skutočnosťou?

Rojko si môže vo svojej fantázii vysnívať vzťah, budúcnosť aj city druhého človeka. Realita má však jednu nepríjemnú vlastnosť. Ostatní ľudia v nej majú vlastnú vôľu, vlastné pocity a vlastné rozhodnutia.

A realita sa napokon nedá prehovoriť.

Práve v tom sú Biele noci mimoriadne silné. Nie sú iba príbehom nenaplnenej lásky. Sú aj príbehom človeka, ktorý sa musí aspoň na chvíľu prestať ukrývať vo vlastnom svete.

Pán Prežravkin ukazuje, čo sa stane, keď sa z opatrnosti stane posadnutosť

Za pozornosť stoja aj ďalšie texty zbierky. Jednou z najzaujímavejších postáv je nenápadný úradník z poviedky Pán Prežravkin, uvádzanej aj pod názvom Pán Procharčin.

Žije skromne, takmer biedne, a navonok pôsobí ako človek, ktorý nemá nič. Po jeho smrti sa však ukáže, že celé roky hromadil peniaze.

Dostojevskij sa tu dostáva k téme strachu z budúcnosti, majetku a potreby neustále sa zabezpečovať. Človek si môže odopierať, šetriť a pripravovať sa na všetky možné katastrofy. Otázkou je, čo zostane zo života, ak sa príprava na zajtrajšok stane jeho jediným obsahom.

A práve preto pôsobí táto poviedka prekvapivo súčasne.

Aj dnes je úplne prirodzené myslieť na finančnú rezervu, šetriť alebo plánovať budúcnosť. Dostojevského nezaujíma rozumná opatrnosť. Zaujíma ho okamih, keď sa z nej stane posadnutosť a strach začne určovať celý život človeka.

Mäkké srdce zachytáva zvláštny strach zo šťastia

Psychologicky možno ešte zaujímavejšia je poviedka Mäkké srdce. Jej hrdinom je dobrácky a citlivý muž, ktorému sa začne dariť.

Mohlo by sa zdať, že práve vtedy príde pokoj. Namiesto neho však nastupujú pochybnosti, nepokoj, úzkosť a strach.

Dostojevskij si všíma zvláštny paradox ľudskej psychiky. Človek môže po šťastí túžiť celé roky, no keď ho konečne dostane, nedokáže mu veriť.

Začne premýšľať, či si ho vôbec zaslúži. Či vydrží. Či sa niečo nepokazí.

To, čo malo priniesť úľavu, sa tak môže stať ďalším zdrojom napätia. Dostojevskij pritom svoju postavu jednoducho neodsudzuje ani nezosmiešňuje. Sleduje, ako sa človek môže postupne zamotať do vlastných pocitov a stratiť nad nimi kontrolu.

Dostojevskij sa nečíta ako súčasný román

Pri Bielych nociach a iných poviedkach treba rátať aj s tým, že ide o texty z inej literárnej epochy. Jazyk, rytmus rozprávania, dlhšie vety aj spôsob, akým postavy premýšľajú a hovoria, môžu byť pre čitateľa súčasnej prózy spočiatku náročnejšie.

Niektoré pasáže pôsobia pomalšie a Dostojevskij sa dokáže pri vnútornom prežívaní postavy zdržať podstatne dlhšie, než sme dnes zvyknutí.

Práve pod touto na prvý pohľad jednoduchou a miestami priamočiarou prózou sa však skrývajú veľmi presné psychologické pozorovania.

Dostojevskij nepotrebuje veľké zvraty. Stačí mu človek, ktorý miluje, bojí sa, závidí, šetrí, sníva alebo príliš premýšľa nad tým, čo si o ňom myslia ostatní.

A zrazu čítame príbehy napísané v 19. storočí a nachádzame v nich správanie, ktoré poznáme zo sveta okolo seba aj zo seba samých.

Práve v tom zostáva Biele noci a iné poviedky zaujímavou knihou aj pre dnešného čitateľa. Nie preto, že by sa svet od Dostojevského čias nezmenil, ale preto, že človek sa v niektorých veciach zmenil oveľa menej, než by sme si možno chceli pripustiť.

Z ruského originálu knihu preložila Nataša Ďurinová.

Zdroj: Milan Buno