Pohrebník Tomáš Stríž sa vo svojej práci stretáva s okamihmi, ktoré rodinám navždy zmenia život. V knihe Smrť ako dar približuje náročné výjazdy aj tiché gestá pomoci pozostalým. Z jeho spomienok vystupuje otázka, ako si zachovať citlivosť pri každodennom kontakte so smrťou a čo si z týchto stretnutí odniesť do vlastného života.

Názov Smrť ako dar môže pri prvom pohľade prekvapiť. Stríž však rozpráva o skúsenostiach, ktoré ho prinútili inak premýšľať o blízkosti, samote a veciach odkladaných na neskôr. „Smrť neprichádza, keď máme vyčistené vzťahy. Vie prísť nečakane.“ Táto myšlienka prepája aj príbehy, v ktorých sa jeho pracovný deň stretáva s veľmi osobnou tragédiou.

Za výjazdom zostáva konkrétny ľudský príbeh

Jedna zo spomienok sa vracia k človeku, ktorého našli doma až po dvoch mesiacoch počas letných horúčav. Náročné podmienky si vyžiadali osobitné ochranné vybavenie. Pre autora sa však výjazd nekončí opisom toho, čo musel s kolegom zvládnuť.

Uvažuje aj o živote zosnulého: aké mal vzťahy, kto mu bol blízky a ako sa mohlo stať, že tak dlho nikomu nechýbal. Práve tu sa do popredia dostáva osamelosť a ľudská dôstojnosť. Človek, ktorého prišli odviezť, mal vlastnú minulosť, hoci o nej už sám nemôže hovoriť.

Profesionálny pokoj neznamená ľahostajnosť

Veľká časť Strížových skúseností patrí stretnutiam s pozostalými. Rodina môže reagovať tichom, hnevom aj bezradnosťou a pracovník pohrebníctva musí popri praktických úkonoch vnímať, čo sa deje okolo neho. Niekedy pomôže vysvetlenie, inokedy skôr pokojná prítomnosť.

Autor opisuje aj potrebu vlastných emocionálnych hraníc. Aby mohol druhých sprevádzať v náročnej chvíli, musí vedieť pracovať so svojimi reakciami. Jeho rozprávanie tak otvára zákulisie povolania, pri ktorom sa odbornosť neustále stretáva s citlivosťou.

Malé gesto môže mať pre rodinu veľký význam

Kniha zachytáva aj rozlúčku s malým dievčatkom, ku ktorému Stríž položil ružového plyšového medvedíka. V takom detaile sa spája starostlivosť o poslednú rozlúčku s rešpektom k tomu, kým dieťa pre svojich blízkych bolo.

Ďalšou podobou uchovania spomienky je projekt TOPA – Tvoja Osobná Pamiatka. Stríž približuje vznik šperkov s odtlačkami prstov zosnulých aj odovzdanie zlatého prívesku rodičom dieťaťa. Predmet má v tomto príbehu osobný význam: zostáva hmatateľnou pamiatkou na konkrétneho človeka.

Pandémia zasiahla aj posledné rozlúčky

Samostatnou témou sú autorove zážitky z pandémie covidu. Vo svojej výpovedi sa vracia k ochranným vakom, dezinfekcii a zatvoreným rakvám. Opisuje vtedajšie pracovné podmienky aj reakcie rodín, ktoré sa nemohli rozlúčiť tak, ako si želali.

Tieto pasáže ukazujú pandémiu z perspektívy človeka pracujúceho so zosnulými a ich blízkymi. Stríž v nich zachytáva preťaženie aj napätie medzi povinnosťami pracovníkov a potrebou rodiny vidieť svojho blízkeho naposledy.

Čítanie, ktoré obracia pozornosť aj na živých

Smrť ako dar obsahuje náročné situácie a otvorené rozprávanie o strate. Zároveň ponúka pohľad na pomoc, ktorá sa môže prejaviť vo výbere slov, v zachovaní dôstojnosti či v osobnom detaile poslednej rozlúčky. Tieto príbehy vedú pozornosť aj k vzťahom, o ktoré sa ešte môžeme starať.

Knihu Tomáša Stríža vydalo vydavateľstvo IKAR. Má 240 strán a vyšla v slovenčine. Podrobnosti nájdete pri titule Smrť ako dar na BUX.sk.

Zdroj: Milan Buno, knižný publicista